Najlepšia Castlevania podľa hráčov

Domov » Najlepšie aplikácie » Najlepšia Castlevania podľa hráčov

Rozhodnúť sa, ktorá Castlevania je „najlepšia“, je pre dlhoročných fanúšikov takmer krutá otázka : séria sa tiahne naprieč desaťročiami, žánrami a systémami a takmer každá éra má aspoň jednu absolútnu klasiku. Od brutálnych 8-bitových plošinoviek až po labyrintové metroidvania a ambiciózne 3D prepracovania, každá hra má tendenciu poznačiť generáciu hráčov veľmi osobným spôsobom, v závislosti od toho, kedy objavili Draculov hrad.

Nasleduje prehliadka franšízy očami mnohých oddaných hráčov, novinárov a historikov , ktorí sa podelia o svoje obľúbené tituly a vysvetlia, prečo na nich tieto tituly zanechali takú stopu. Nájdete tu ľúbostné listy chladným klasikám ako Super Castlevania IV , Rondo of Blood alebo Symphony of the Night , ale aj vášnivé obhajoby kontroverznejších hier ako Simon's Quest , Lords of Shadow alebo prenosné kapitoly o Game Boyi a DS. Tieto hlasy spolu vykresľujú bohatý obraz toho, aká rozsiahla – a aká milovaná – táto sága v skutočnosti je.

Super Castlevania IV a zlatý vek klasického whipu

Ak existuje jedna hra, ktorá sa opakovane objavuje ako typický príklad „klasickej vanii“, je to Super Castlevania IV pre Super Nintendo . Mnoho hráčov objavilo klan Belmontovcov práve prostredníctvom tejto kazety a stále ju vnímajú ako najčistejšie vyjadrenie pôvodnej receptúry: priamočiara akcia na úrovni jednotlivých úrovní, kde sa pohybujete zľava doprava, skáčete, bičujete a prežívate starostlivo vytvorené rany nepriateľov a pascí.

Technicky aj umelecky bola hra Super Castlevania IV navrhnutá ako ukážka 16-bitového hardvéru od Nintenda . Fanúšikovia si živo pamätajú spustenie hry a jej ohromenie pochmúrnou úvodnou témou, spôsob, akým hudba silnie pri prechode bránami a spustení „Simonovej témy“, alebo ohromujúce triky v režime 7, ako napríklad otáčajúca sa miestnosť v 4. úrovni a tie obrovské hojdajúce sa lustre. Hra využíva svojich 8 megabitov do poslednej kvapky, s tmavou, no farebnou paletou, detailnými pozadiami a niektorými z najikonickejších nepriateľských spritov v sérii.

Vylepšenia hrateľnosti sú ďalším obrovským dôvodom, prečo si toľko veteránov stále vyberá túto hru ako svoju obľúbenú . Po prvýkrát môžete ovládať bič v ôsmich smeroch, použiť ho na zachytenie sa o kruhy a preletenie jám, mierne korigovať skok vo vzduchu a zvládať schodiská oveľa menej frustrujúcim spôsobom ako na NES. Krivka obtiažnosti je náročná, ale spravodlivá, takže je to hra, ktorú si mnohí ľudia bez problémov zahrajú „na jedno posedenie“, kedykoľvek majú voľný večer alebo len dvadsať minút a po ruke SNES Mini.

Niekoľko autorov vyzdvihuje neuveriteľný soundtrack ako pilier herného zážitku . Skladatelia Masanori Adachi a Taro Kudo nielenže remastrovali klasiky ako „Theme of Simon“, ale hru naplnili aj výraznými, atmosférickými skladbami, ktoré zo zvukového čipu SPC700 vyťažia maximum. Od ozveny jaskynných tém až po napínavú hudbu s bossmi, tento OST sa často označuje za míľnik nielen pre Castlevaniu, ale pre 16-bitové hranie ako celok.

Je zaujímavé, že aj fanúšikovia, ktorí pripúšťajú, že neskoršie časti môžu byť na papieri „pokročilejšie“, stále obhajujú Super Castlevania IV pre jej jedinečný tón a atmosféru . Jej o niečo pomalšie tempo, barokový pixel art a náladová zvuková kulisa jej dodávajú osobnosť, ktorá sa odlišuje od ostrejších originálov pre NES aj od Rondo of Blood s výraznejšou anime atmosférou. Pre mnohých je to perfektný most medzi drsnými 8-bitovými koreňmi a kultivovanosťou 90. rokov.

Rondo of Blood a Kroniky Draculu X: kultová klasika, ktorá predefinovala šablónu

Spomedzi tradičných hier Castlevania s javiskovým priebehom len máloktorá hra vzbudzuje takú úctu ako Akumajou Dracula X: Chi no Rondo, známejšia ako Rondo of Blood . Pôvodne vydaná pre PC Engine Super CD-ROM v roku 1993, bola dlho polomytickým titulom mimo Japonska, ktorý objavili len dovozcovia a čitatelia časopisov, ktorí sa tešili na snímky obrazovky a nadšené ukážky.

Hráči, ktorí si zamilovali pôvodné Rondo, zdôrazňujú obrovskú hustotu detailov v každej úrovni . Takmer každá sekcia ukrýva tajomstvá: rozbitné múry otvárajú alternatívne cesty, uväznené dievčatá je možné zachrániť a dokonca si môžete odomknúť úplne inú hrateľnú postavu – Mariu – ktorej hravejšia sada pohybov premieňa hru na iný druh výzvy. Táto kombinácia gotického hororu s anime prvkami zo začiatku 90. rokov, posiata uvedomelým humorom okolo Marie, dodáva hre Rondo veľmi špecifické čaro.

Soundtrack k hre Rondo of Blood je ďalším prvkom, ktorý fanúšikovia neprestávajú chváliť . Spoločnosť Konami, ktorá naplno využila zvuk CD, naplnila hru silnými gitarovými aranžmánmi klasických tém ako „Vampire Killer“, „Bloody Tears“ a „Beginning“, spolu s novými skladbami, ktoré sa neskôr stali stálicami série. Niektorí autori dokonca poukazujú na to, ako sa tento ťažký a energický zvuk preniesol aj do špecializovaných hudobných CD, ako napríklad albumov „Dracula Battle“.

O niekoľko rokov neskôr, Castlevania: The Dracula X Chronicles na PSP priniesla túto legendu širšiemu publiku . Tento titul je primárne známy ako 2.5D remake hry Rondo s polygonálnou grafikou, ktorá dnes vyzerá trochu zastarane, ale stále má svojich fanúšikov. Kritici aj hráči, ktorí túto verziu podporujú, si užívali ostrejšiu grafiku na prenosnom systéme, viacero trás, súboje s bossmi, ako napríklad s obrovským Minotaurom v úvode, a možnosť hrať ako Maria s jej jedinečným arzenálom.

Čo však skutočne zmenilo Dracula X Chronicles na nevyhnutnosť pre mnohých, bol jej obsah zabalený na jednom UMD disku . V hre sa ukrýva pôvodná verzia hry Rondo of Blood pre PC Engine CD a legendárna Symphony of the Night. Ich odomknutie je takmer ako objavovanie tajných relikvií v samotnom Draculovom hrade a viac ako jeden hráč priznáva, že si hru pre PSP kúpil „kvôli SOTN“, len aby sa nakoniec zamiloval do remaku hry Rondo.

Symfónia noci a vzostup metroidvánie

Žiadna diskusia o najlepšej hre Castlevania z pohľadu hráča sa nevyhne hre Castlevania: Symphony of the Night . Pre mnohých nie je tento titul pre PlayStation len definitívnou Castlevaniou, ale aj jednou z najlepších videohier, aké boli kedy vytvorené. Je to hra, ktorá posunula ságu radikálne iným smerom, skombinovala akčné plošinovky s nelineárnym prieskumom a ľahkými RPG systémami, aby vytvorila to, čo dnes bežne nazývame „metroidvania“.

Vplyv Symphony bol v tom čase obrovský . Zatiaľ čo herný priemysel bol posadnutý 3D polygónmi a filmovými zážitkami, Konami prinieslo nehanebne 2D dielo založené na sprite, kde hviezdou je jediný, rozľahlý hrad, ktorý postupne odhaľujete miestnosť po miestnosti. Štruktúra si vo veľkej miere požičiava zo Super Metroid: získavate nové schopnosti, vraciate sa do predtým neprístupných oblastí a sledujete, ako sa vaša mapa pomaly zapĺňa, až kým nemáte pocit, že ste skutočne dobyli Draculov brloh.

Spomienky hráčov na objavenie hry Symphony sú plné osobných anekdot : kúpa lacného pirátskeho disku na pouličnom trhu, pretože na obale bol strašidelný hrad; odchod z hry po smrti prvého bossa, len aby sa o niekoľko mesiacov neskôr vrátili počas daždivého, pochmúrneho popoludnia a úplne sa na ňu zahnali; alebo zotrvanie hore celé týždne, bez sprievodcov, bez YouTube, len metódou pokus-omyl, keď sa snažili rozlúštiť, čo robiť ďalej. Nedostatok online pomoci v tom čase znamenal, že každé tajomstvo, boss a skrytý predmet sa zdali byť skutočným objavom.

Atmosféra sa často opisuje ako bezkonkurenčná . Symphony obsahuje všetko: kostry, duchov, priame konfrontácie so Smrťou, podzemné väznice, alchymistické laboratóriá, gotické katedrály a rímsky inšpirované koloseá. Alucard, Draculov syn a hlavný hrdina hry, sa dokáže premeniť na hmlu, netopiera alebo vlka, čarovať a vybaviť sa závratnou rozmanitosťou zbraní, brnení a doplnkov. Táto flexibilita umožňuje rozmanité „zostavy“ a hráči milujú, ako veľmi sa môže beh meniť v závislosti od vybavenia, ktoré nájdu, alebo schopností, ktoré uprednostňujú.

Soundtrack od Michiru Yamane je ďalším bodom, kde je komunita takmer jednomyseľne nadšená . Skladby ako „Nocturne in the Moonlight“ (ktorú si nostalgickí hráči často pamätajú pod všemožnými trochu neobvyklými názvami) sa uvádzajú nielen ako vrcholy hernej hudby, ale aj ako diela, ktoré sa môžu porovnávať so súčasnými skladbami v akomkoľvek médiu. Pred streamovaním neexistoval jednoduchý spôsob, ako si tieto skladby vypočuť mimo hry, takže niektorí ľudia doslova zapli svoje konzoly, len aby sa prechádzali po hrade a počúvali.

Z hľadiska dizajnu nie každý vníma Symphony ako bezchybnú, no aj jej kritici rešpektujú jej genialitu . Niektorí tvrdia, že hra je nevyvážená, že je príliš ľahké sa nechtiac premôcť, alebo že obrátený hrad – pôvodne koncipovaný skôr ako bonus – môže pôsobiť ako výplň. Napriek tomu samotné množstvo zbraní, brnení, kúziel a tajomstiev mení hru na to, čo jeden historik nazval „obrovským ihriskom“, kde je experimentovanie celým zmyslom.

Moderní hráči tiež prijali fanúšikmi vytvorené náhodné meniče ako spôsob, ako vdýchnuť nový život hre Symphony a ďalším hrám . Tieto modifikácie premiešaním umiestnenia predmetov, umiestnenia nepriateľov a niekedy dokonca aj rozloženia mapy vytvárajú nové výzvy a neočakávané behy. Scéna s náhodnými meničmi je chválená ako prívetivá a podporujúca, či už chcete len chaotickú reprízu svojej obľúbenej hry, alebo máte radi súťažný speedrunning.

Ária smútku, Rád Eklesie a prenosné metroidvania

Dokonca aj fanúšikovia, ktorí uctievajú Symphony of the Night, pripúšťajú, že neskoršie hry „Igavania“ pre Game Boy Advance a Nintendo DS tento vzorec zmysluplne vylepšili . Dve mená sa objavujú znova a znova: Aria of Sorrow a Order of Ecclesia , ktoré sa často spomínajú v jednom dychu so Symphony, keď ľudia hovoria o svojich osobných troch najlepších skladbách.

Aria of Sorrow, pôvodne vydaná na GBA, je často opisovaná ako najprepracovanejšia metroidvania v sérii . Hráči chvália jej celkové rozloženie hradu, kontrolovanejšiu krivku obtiažnosti a, čo je dôležité, spôsob, akým sa vyhýba tomu, aby ste sa príliš skoro cítili absurdne premožení. V porovnaní so Symphony, kde správna zbraň dokáže trivializovať obrovské časti hry, Aria udržiava napätie dlhšie a povzbudzuje vás, aby ste kreatívne využívali jej systém Soul namiesto toho, aby ste sa spoliehali len na surové štatistiky.

Order of Ecclesia na Nintendo DS sa na druhej strane zvyčajne označuje za najkompletnejšiu a najnáročnejšiu metroidvaniu v celej sérii . Ponúka segmentovanejší svet zložený z viacerých oblastí, no stále ho vyzdvihuje hlavný hrad, ktorý fanúšikovia zbožňujú. Systém glyfov vám poskytuje flexibilný arzenál na úkor starostlivého riadenia zdrojov a celková výzva je vyššia ako vo väčšine prenosných hier. Mnoho skúsených hráčov považuje Ecclesiu za vrchol 2D Castlevania, čo sa týka dizajnu, vyváženosti a obtiažnosti bossov.

Okrem týchto dvoch si širší katalóg GBA a DS stále získava veľkú popularitu . Tituly ako Circle of the Moon , Harmony of Dissonance , Aria of Sorrow , Dawn of Sorrow a Portrait of Ruin sa spomínajú ako zlatý vek fanúšikov, ktorí chceli viac dobrodružstiev v štýle Symphony, ktoré by si mohli zahrať na cestách. Niektorí tvrdia, že rozpočtové obmedzenia viedli k určitému opakovaniu a „preplneným“ mapám, no aj títo kritici radi uznávajú, aké konzistentne zábavné sú tieto kapitoly pre handheldy.

Trilógie pre NES, experimentálne pokračovania a 8-bitová brilantnosť

Dlho pred metroidvaniami a vylepšeniami pre handheldy si Castlevania urobila meno na NES a tieto rané experimenty si stále vyslúžia veľký rešpekt . Niekoľko prispievateľov poukazuje na rôzne 8-bitové hry ako na svoje osobné favority, každý z vlastných dôvodov.

Pôvodná Castlevania na NES je často oslavovaná pre svoju jednoduchosť a perfektné tempo . Vďaka priamočiarej štruktúre, legendárnej hudbe a náročnej, ale zvládnuteľnej úrovni obtiažnosti sa k nej mnohí hráči vracajú častejšie ako k jej dlhším a náročnejším pokračovaniam. Krátka hracia doba a ikonickí bossovia z nej robia hru, ktorá vás bude baviť už dlho.

Castlevania III: Dracula's Curse, alebo v Japonsku Akumajou Densetsu, predstavuje vyvrcholenie tohto klasického štýlu . Preberá koncept prvej hry a obohacuje ho o viacero ciest, postavy, ktoré je možné naverbovať, a oveľa dlhšie a rozmanitejšie dobrodružstvo. Dodatočné zvukové kanály japonskej verzie – vďaka čipu VRC6 – vytvárajú jeden z najuznávanejších chiptune soundtrackov vôbec, plný skladieb ako „Beginning“, „Aquarius“ a „Mad Forest“. Hráči pripúšťajú, že notoricky známa obtiažnosť môže byť brutálna, najmä v západnej verzii, ale stále ju považujú za obrovský úspech 8-bitového herného dizajnu z neskorej éry.

Potom je tu Castlevania II: Simon's Quest, hra, ktorá bola spočiatku ohováraná, ale teraz je široko prehodnocovaná . Niektorí fanúšikovia si ju vyberajú práve kvôli tomu, aká bola na svoju dobu odvážna. Namiesto opakovania prvej hry sa Konami zameralo na otvorenejšiu, dobrodružnejšiu štruktúru: objavujete Transylvániu, navštevujete dediny, rozprávate sa s NPC postavami, nakupujete predmety a infiltrujete rozľahlé sídla pri hľadaní častí Drakulovho tela (rebrá, srdce, oko, tesák, prsteň). Body skúseností, denné a nočné cykly, rozvetvené trasy a viacero koncov prispievajú k dizajnu, ktorý pôsobí ako 8-bitový prototyp budúcich metroidvanií.

Zástancovia hry Simon's Quest zdôrazňujú, že mnohé neskoršie hry vďačia jej nápadom . Od časovej mechaniky až po postup riadený predmetmi a tajomnými indíciami, možno vysledovať líniu od tohto kontroverzného pokračovania k oslavovanejším titulom ako Rondo a Symphony. Pre týchto hráčov jej historický význam a jedinečná atmosféra prevažujú nad neslávne známymi problémami s lokalizáciou alebo nejasnými náznakmi, ktoré frustrovali toľko detí koncom 80. rokov.

Korene MSX, Vampire Killer a skoré vedľajšie vetvy

Okrem hlavnej rady NES sú niektoré z najvášnivejších vyznaní lásky vyhradené pre Vampire Killer na MSX2 . Pre niektorých hráčov, ktorí vyrastali v regiónoch, kde bol MSX populárny, to bolo prvé stretnutie s Drakulovým hradom a zanechalo to v ich vkuse nezmazateľnú stopu.

Vampire Killer sa od svojej verzie pre NES dosť líši . Zameriava sa skôr na dobrodružstvo než na čistú plošinovku so štruktúrou, ktorá povzbudzuje k objavovaniu a návratu späť v rámci obmedzených pamäťových limitov. Hra môže byť na moderné pomery brutálne náročná a trochu neohrabaná, ale fanúšikovia oceňujú, ako využíva hardvér, aby priniesla pôsobivú grafiku, náladovú hudbu a celkový „wow“ faktor, na ktorý boli majitelia MSX2 hrdí.

Záverečná bojová obrazovka s impozantným portrétom Draculu je jedným z tých obrazov, ktoré sa mladým hráčom vryli do pamäti . Niektorí priznávajú, že stále používajú cheatovacie cartridge, aby sa preniesli priamo do tejto poslednej fázy, len aby si znovu prežili daný okamih. Pre nich je Vampire Killer najlepšie posudzovať v kontexte knižnice MSX, ako jedinečný, idiosynkratický pohľad na vzorec, a nie len ako „ďalšiu Castlevaniu“.

Spomínajú sa aj arkádové odnože ako Haunted Castle , zvyčajne so zmesou náklonnosti a podráždenia. Tieto hry sú všeobecne považované za mechanicky hrubé alebo neférové, no aj ich najprísnejší kritici pripúšťajú, že prinajmenšom prispeli fenomenálnou hudbou k celkovému odkazu série.

Skvosty pre Game Boy: Belmontova pomsta a ďalšie

Skromný Game Boy tiež hostil niekoľko obľúbených hier Castlevania, pričom Castlevania II: Belmont's Revenge je často označovaná za malé majstrovské dielo . Mnoho hráčov pripúšťa, že prvý prenosný titul, Castlevania: The Adventure, síce síce sľuboval úspech, ale zlyhal, zatiaľ čo tretí, Castlevania Legends, je všeobecne považovaný za chybný krok. Naproti tomu Belmont's Revenge je vnímaný ako skok v kvalite, ktorý plne odhaľuje, čím by mohla byť prenosná hra Castlevania.

Belmont's Revenge vyniká svojim dizajnom úrovní, vizuálnymi detailmi a prekvapivo bohatým soundtrackom . Skladateľ Hidehiro Funauchi vymohol emotívne a nezabudnuteľné melódie z obmedzeného zvukového hardvéru Game Boya, pričom skladby ako „New Messiah“ sa často uvádzajú ako jedna z najlepších skladieb nielen na systéme, ale v celej sérii. Za skromnú kazetu s veľkosťou 128 KB ponúka hra kompletný a vysoko opakovane hrateľný zážitok, ktorý mnohí stále radia medzi celkovo najlepšie položky.

Nie všetky experimenty s Game Boyom boli úspešné . Castlevania Legends, vyvinutá nagojskou pobočkou Konami, je opisovaná ako neohrabaná a zle spracovaná, ktorá nedokázala využiť pokroky Belmont's Revenge. Napriek tomu jej existencia má tendenciu zvýrazňovať, aká pôsobivá je druhá hra v porovnaní s ňou.

Súbežne s radom handheldových hier existovali aj ďalšie svojrázne vetvy ako Castlevania: The New Generation (známa aj ako Bloodlines alebo Vampire Killer) na Mega Drive . Tento 16-bitový projekt si získal obľubu vďaka svojmu celosvetovému putovaniu – hráčov zavedie z Grécka do Nemecka, Talianska a Versailles – a vďaka energickému FM syntetizátorovému soundtracku od Michiru Yamaneho. Spomína sa naň ako na koncentrovanú dávku klasickej mágie Konami zo začiatku 90. rokov s nápaditými mechanikami na úrovni pódia a bossmi, ktorí posúvajú hardvér naplno.

3D experimenty a vykúpenie Pánov tieňa

Keď Castlevania rozhodne vstúpila do 3D, výsledky boli... zmiešané, jemne povedané . Mnoho dlhoročných fanúšikov malo pocit, že skoré pokusy o polygonálne hry mali problém zachytiť napätosť a atmosféru, ktoré definovali 2D hry. Problémy s kamerou, neohrabaný boj a nesústredený dizajn znamenali, že aj keď tieto tituly neboli úplne zlé, v očiach komunity sa len zriedka povzniesli nad hranicu „priemernosti“.

Jednou 3D hrou, ktorá si pomaly vybudovala silnú základňu obrancov, je Castlevania: Lords of Shadow . Tento reboot, vyvinutý štúdiom MercurySteam, spočiatku niektorých fanúšikov znechutil, pretože sa zdalo, že okrem niekoľkých mien a všeobecných gotických prvkov má s klasickými hrami len veľmi málo spoločného. Na prvý pohľad sa zdala byť bližšia God of War alebo iným filmovým akčným titulom než čomukoľvek z čias NES alebo PlayStation.

Postupom času si však mnoho hráčov začalo vážiť Lords of Shadow podľa jeho vlastných zásluh . Z čisto produkčného hľadiska sa môže pochváliť honosným prostredím, strhujúcim príbehom, nezabudnuteľným protagonistom Gabrielom Belmontom a bombastickou orchestrálnou hudbou od Óscara Arauja, ktorá by sa hodila aj do veľkorozpočtového filmu. Bojový systém ponúka dobrú rovnováhu medzi dostupnými kombami a strategickým využívaním zdrojov a kombinácia akcie, plošinovky a hádaniek udržiava hru rozmanitou.

Niektorí ostrieľaní fanúšikovia dokonca označujú Lords of Shadow za svoju obľúbenú „3Dvaniu“ , alebo aspoň za prvý úspešný plán, ako by Castlevania mohla fungovať v plnom 3D bez toho, aby pôsobila ako zriedená napodobenina 2D originálov. Jej pokračovanie, Lords of Shadow 2, rozdeľuje názory ešte výraznejšie, hoci viacerí hráči priznávajú, že sa im páčilo voľnejšie skúmanie hradov, zatiaľ čo sa im nepáčili stealth pasáže, ktoré narúšajú tempo.

Tichú chválu si vyslúžili aj ďalšie 3D hry, ako napríklad Lament of Innocence pre PlayStation 2. Zatiaľ čo širšie publikum ich možno prehliadlo, časť fanúšikov si cení ich bojový nádych, atmosféru a opäť aj vynikajúcu hudbu. Dokonca aj tí, ktorí zostávajú skeptickí voči 3D Castlevania vo všeobecnosti, zvyčajne pripúšťajú, že tieto hry sú prinajmenšom zaujímavými, aj keď nedokonalými, pokusmi o ďalší vývoj ságy.

Super Smash Bros., výročia a pretrvávajúca debata fanúšikov

Legendárny status Castlevania bol opäť zdôraznený, keď Nintendo oznámilo, že Simon a Richter Belmontovci budú hrateľní bojovníci v hre Super Smash Bros. Ultimate . Toto crossoverové vystúpenie, doplnené o vyhradenú úroveň a bossov, ako napríklad samotný Dracula, sa javilo ako splnenie dlhoročného sna mnohých fanúšikov, ktorí si roky predstavovali lovcov upírov s bičmi v rukách, ako sa pridajú k hre Smash.

Zaradenie Belmonts do Smash znovu vzbudilo širší záujem o značku, najmä keď sa séria blížila k svojmu 40. výročiu . Na sociálnych sieťach, fórach a v časopisoch sa rozpútali diskusie o tom, ktorá Castlevania by sa mala vrátiť, ktorá potrebuje moderné porty a ktorá si zaslúži byť označená za absolútne najlepšiu. Redakčné tímy a komunity začali oslovovať kolegov a čitateľov, aby sa podelili o svoju jednu, takmer nemožnú, voľbu.

Pri počúvaní všetkých týchto hlasov je pozoruhodné, ako rovnomerne je láska k hre rozložená naprieč celou franšízou . Áno, niektoré mená sa opakujú častejšie ako iné – Super Castlevania IV, Rondo of Blood a Symphony of the Night sú jasnými favoritmi – ale počujete aj úprimné obhajoby hier Simon's Quest, Belmont's Revenge, The Dracula X Chronicles, Bloodlines a dokonca aj polarizujúce tipy ako Lords of Shadow alebo Castlevania 64. V mnohých prípadoch je „najlepšou“ hrou tá, ktorú niekto objavil v prelomovom období svojho života.

Emocionálna váha toho, kedy a ako sa hráči prvýkrát stretli so sériou, môže zatieniť čisto technické úvahy . Kritik môže vedieť, že Castlevania 64 má nemotorné ovládanie alebo neforemný dizajn, no napriek tomu si ju váži, pretože to bola jeho prvá 3D prehliadka Drakulovho hradu. Iný si môže vážiť The Adventure na Game Boyi napriek jej nedostatkom, jednoducho preto, že to bola ich brána do ságy v detstve.

Všetky tieto názory sa nakoniec zhodujú v jednoduchej pravde: Castlevania je jednou z tých vzácnych sérií, kde „obľúbené“ bude vždy subjektívne, a práve to udržiava túto debatu pri živote . História tejto série je dostatočne bohatá na to, aby hráči mohli stráviť celé noci hádaním sa – ideálne na barovej terase, ako to vyjadril jeden autor – o tom, ktorá časť im všetkým vládne: čistota klasík zameraná na bič, labyrintová radosť metroidvanií, prenosné majstrovské diela alebo ambiciózne, aj keď kontroverzné, 3D reštarty.

Či už vaše srdce patrí Symphony of the Night, strašidelným chodbám v režime 7 hry Super Castlevania IV, riffom v CD kvalite hry Rondo of Blood alebo „chybnému“ favoritovi ako Simon's Quest, naozaj záleží na tom, že každá z týchto hier zachytila ​​moment, náladu a štýl hry, na ktoré si hráči pamätajú aj po desaťročiach, čo je dôkazom toho, že noc v Drakulovom hrade nikdy skutočne nekončí.